Hrad Kamenica – Legenda o tajnej láske hradného pána a chudobnej dievčiny

Zdieľať

Share on facebook
Share on whatsapp
Share on linkedin
Share on twitter
Share on pinterest
Share on email

Pán Kamenického hradu vládol nad svojím ľudom prísno, ba kruto. Mal však syna, ktorý bol povahove pravým opakom svojho nemilosrdného otca. Bol zádumčivý, snivý a holubičej povahy. Miloval lesy, polia, romantiku jasných nocí, ligot hviezd, kvety.
Bol krásny jarný deň. Všetko dýchalo šťastím a novým životom, krv spievala hymny lásky. Mladý hradný pán si zašiel do lesa, aby sa pokochal v zmŕtvychvstaní prírody. Les ho prijal s otvoreným náručím a mladý hradný pán si v ňom vydýchol z plných pŕs sťa človek, s ktorého spadla veľká starosť. Bol tu veľmi šťastný, ako môže byť len človek citlivého srdca s čistým svedomím. Jeho krásna tvár žiarila priamo akousi nadzemskou radosťou. Časom sa zahľadel do diaľok a vtedy sa mu v mysli zjavoval obraz akejsi neznámej ženy, ním vybájenej a všetkou krásou ženskej nežnosti obdarenej.
Veď dosiaľ márne hľadal takúto ženu, márne túžil po nej. Nikde jej nebolo. Hoci na hrade žili desiatky tých najkrajších dievčat, nejedna by s láskou a s vďakou položila oddane na jeho plecia svoju peknú hlavičku. Nie! Takej ženy ešte nevidel. A čím diaľ, tým mocnejšie túžil po nej.
Sadol pod košatý dub a jeho myšlienky sa spriadali samy od seba. Leteli, sťa by chceli dohoniť prelud srdca a priniesť ho v podobe vybájenej ženy k jeho nohám. A les sa modlil zbožne svoju romantickú modlitbu. Ako rád by tento prelud privinul k srdcu, ako by sa s ním maznal. Znezrady sa zapýril, ako by sa bol pristihol pri akomsi nedovolenom čine. Mladý hradný pán ani nezbadal, že na oblohe sa zbierajú oblaky, že slnce sa zahaľuje čierňavou a nad zemou visí predzvesť búrky.
Dumal, rozmýšľal a zabúdal na seba a na všetko, čo sa okolo neho deje. Odrazu sa zablyslo, hrom udrel a pustil sa hustý lejak. Mládenec prudko vyskočil a utekal do dedinky neďaleko lesa. Búrka zdivela a dážď sa lial ako z krhly. Ukonaný a do poslednej nitky premoknutý vrútil sa do prvej chalúpky, ktorá mu prišla do cesty. Chalúpka bola majetkom starého vdovca – sedliaka, ktorý tam žil so svojou jedinou dcérou. Obidvaja pozreli udivení na premoknutého mládenca. Starec si ho dlho mlčky prezeral, mračil sa; bolo na ňom badať, že nad niečím veľmi tuho rozmýšľa.
„Ale, veď je to mladý pán, syn nášho hradného pána!“, vykríkol po dlhšom rozmýšľaní a pokorne sa vrhol k jeho nohám. Mladý človek ho zdvihol.
„Nerobte že si také starosti, bol som v lese a keďže sa spustil lejak a na hrad bolo ďalej ako sem, nuž zabehol som sem,“ povedal s nútenou veselosťou, hoci sa triasol od zimy na celom tele.
„Nože, dievča, zakúr, aby sa mladý pán mohol zohriať a usušiť!“
Dievčina odbehla, rumeniac sa na celej tvári do drevárne. A o chvíľu sa vrátila s veľkou nošou suchých triesok. Zrak mladého pána s úľubou spočinul na krásnom dievčati. Jej postava bola kyprá, strunistá, tváričku mala podlhovastú, rumenistú a z nej akosi radostne pozeralo na svet dvoje modrých, jasných oči. Čím dlhšie sa mladý hradný pán na ňu pozeral, tým hlbšie sa vrýval do jeho srdca jej obraz a tým mocnejšie sa presviedčal, že táto nepokalená krásavica je tým vysneným ideálom, ktorý sa mu zjavoval v snoch, ktorého hlas počúval v šume lesov, ktorého obraz si už tak dávno v duši vymaľoval dúhovými farbami a po ktorom tak veľmi dávno túžil.
Dážď prestal bubnovať na okná, slnce ukázalo zase svoju jasnú tvár, a mladý hradný pán, poďakujúc sa srdečne za pohostenie, odobral sa od svojich dobrých hostiteľov. Stisol vrele malú rúčku roľníckej dcéry a odišiel na hrad zamyslený, ale s prenesmiernym šťastím.
Hej! Ako mu je teraz ľahko okolo srdca, akým voľným sa teraz cíti, ako by rád teraz tancovať, spievať a v bujnej vôli objať celý svet! Veď dnes našiel tú, ktorú už tak veľmi dlho hľadal.
Našiel svoj sen, splnili sa jeho túžby ; celý jeho doterajší život zdal sa mu byť len veľkou prípravou na tento slávnostný deň.
„Milujem, zbožňujem, milujem“, ozývalo sa v ňom stále, keď utekal na hrad.
A na druhý deň, hoci už nepršalo, prišiel zas do chalúpky, na tretí deň zas, a pomaly chudobná chalúpka nevládala pojať veľkú lásku dvoch mladých ľudí.
A neuplynul ani týždeň, už spolu počúvali šum lesa, spolu viazali kytičky z lesných kvetov, spolu snívali veľký sen o nebývalom šťastí. Rozhodli sa, že tajnosť svojich sŕdc prezradia svojim rodičom a budú si od nich pýtať požehnanie.
Rojčivý syn stojí v akýchsi divných rozpakoch pred svojím otcom. Z očú otcových srší bojovnosť, odhodlanosť a krutá neústupnosť. Ani len pri pohľade na tvár jediného syna tento divý pohľad nemäkol. Bolo to už v jeho krvi. „No a čože mi to chceš povedať? Povedz, ale rýchlo, lebo mám mnoho iných starostí, načo si prišiel ku mne v takú neobvyklú hodinu?“, opýtal sa otec a zdalo sa, že v tejto chvíli sa v jeho tvrdých očiach zjavilo trochu smiechu a tvár ako by bola zmäkla.
„Otecko, nehnevaj sa na mňa, ale prišiel som ti zvestovať veľmi dôležitú novinu. Ja milujem isté krásne dievča a chcel by som sa oženiť.“
„To je pekné! No poď sem bližšie, veď som na to už aj ja myslel. Ja už starnem, ty si už dorástol, o ženbu sa musíme postarať, aby náš slávny rod nevymrel.“
„A ja mám už aj nevestu vybratú, otecko, keby si vedel, aká je…“
„Ako, čo, nevestu si si sám vybral – bezo mňa?“
„Áno, a je to najkrásnejšia dievka z celej krajiny.“
„Ktože je to teda?,  opýtal sa otec podráždene.
„Dcéra roľníka v dedine!“, odpovedal syn a zapýril sa.
„Roľníka?!“, vykríkol otec a skočil zo stoličky.
„Neblázni, lebo prisámbohu, udriem ťa!“,  dodal veľmi podráždeným hlasom. Syn stál pred otcom pokorne a ticho, a otcova červená tvár červenela čím dial, tým viac. Po dlhšom mlčaní sa otec rozosmial.
„Syn hradného pána a roľníkova dcéra! Či sa nehanbíš prísť mi na oči s týmto? Fuj…!“
„Ale ja ju prenesmierne milujem!“
„Láry-fáry, aká láska!?“- smial sa otec.
„Ja ti dám roľníka, ty naničhodník! Ber na vedomie, že o dva dni sa zasnúbiš s dcérou pána susedného hradu!“
„Ale otče!“, vykríkol nešťastný syn a vrhol sa k jeho nohám. „Otče, ja ju milujem!“
„Čo mňa je do toho? Ale teraz sa mi prac! Už sa postarám o to, aby si sa nemohol dostať z hradu na tvoje sprosté zálety. Marš, ani vidieť ťa už nechcem!“
Mladý hradný pán sa vytackal z otcovej komnaty a na chodbe ho pochytil kŕčovitý plač. Všetky jeho plány sa zrútili, celé šťastie ľahlo popolom, všetky sny sa rozpŕchli a zostal len žeravý bôľ.
Klesol na tvrdú dlážku a zamdlel.
„Helenka, Helenka!“, šeptali jeho pery, keď ho služobníctvo kriesilo.

Na hrade sú všetky okná osvetlené. Hudba znie, tancuje sa a spieva. Slávi sa zasnúbenie nešťastného hradného syna s krásnou dcérou pána susedného hradu. Syn je bledý a mĺkvy. Na otázky svojej snúbenice odpovedá roztržito. Jeho myšlienky sú u krásnej Helenky, ktorá práve teraz stojí na vysokom bradle a uprene, so zaslzeným zrakom pozerá do osvetlených hradných okien. Uzrela tvár milovaného mládenca a vidí ho… vidí…, ako ho jeho snúbenica objíma.

Zdroj: www.hornatorysa.com